V úsmeve je sila. Úsmev je radosť, je život a ja sa teším, že som. Zoznam autorových rubrík: Čo práve čítam, Obľúbené blogy, Súkromné, Nezaradené
Z troch budu dve kandidátky. Ja som sa dostala medzi 18 talentov a tak budem vďačná aj za podporu zo Slovenska! hlasujte za "super-písačku" do lokálnych novín v rakúskom Graci! Voting aktívny do 31.7.
Tisícky ľudí ostalo visieť v tieto dni na letiskách po celom svete. Ja visím v Berlíne a Berlin vraj nikdy nespí. Krátke zamyslenie o sopečnom posolstve...
Jediná cesta ku šťastiu je tá, prestať si robiť starosti s vecami, ktoré nezávisia na našej vôli. (Epiktetus) Aj Ty si často hovoríš, že jediné, čo chceš je šťastie? Epiktetus formuloval tento citát veľmi dávno, no ja som ho objavila len nedávno. Mala som nekľudné obdobie a niečo som hľadala. Hľadala som vnútorný pokoj a táto veta mi jedného krásneho rána otvorila oči a rozjasnila myseľ. Mne osobne Epiktetov citát pomáha najmä vtedy, keď sa mi ženú hlavou myšlienky, ktoré nikam nevedú a len mi odoberajú energiu.
Tento dezert patrí v našej rodine do skupiny najobľúbenejších. Pripravujem ho výnimočné alebo ako prekvapenie, ktorému nevie nikto odolať. Príprava netrvá dlho. Medzičasom je to skôr rituál. Predstavujem si ako sa táto lahôdka rozplýva na jazyku pri nedeľnej kávičke.
Naozaj je nutné aby ľuďia po sebe vrieskali? Nie kričali, ale vrieskali. Ak niekto zvyšuje hlas, asi si myslí, že to bude lepšie počuť a dosiahne čo chcel. Ja to vnímam ako rámus, hluk. Nedá sa ani rozumieť čo ten dotyčný vrieska. Prestávam počúvať. Susedia, neznámy človek na ulici. Ako výkrik do tmy, alebo o pomoc.
Babka sedí na podstienku. Podlomené zdravie. Do nemocnice nechcela ísť, lebo lekárovi ruky poláme, keď sa jej dotkne. Keď ju vyšetrovali, tie blesky čo jej šľahali z očí by mohli kántriť.
Skutočne sa mi to podarilo! Cítim sa tak neutrálne, konečne ma prestal po prílete domov bolieť krk, ktorý bol ofukovaný ventilátorom a privodila som si tak prievan a nehybný krk. Ohrievala som sa soluxom a pomohlo. Tak som sa teda dúfala, že môj pondelok bude fajn. Aj bol až kým...
Každý rok sa teším na jahody. Vlastne môžem si ich dopriať kedykoľvek, ale tie prvé jahody sú iné. V zime, keď je zem ešte pokrytá snehom, premrznutá a tvrdá ako kameň rozmýšľam čo sa tam (ne)deje. Zamrznuté sú aj moje jahodové listy a ja mrznem s nimi. Keď zasvieti slnko teším sa, že sa trochu zohrejú. Prajem si aby prišla jar, aby sa dlho v tej zime netrápili. Ja mrznem s nimi ako Maruška a snívam, že nájdem v snehu červenú jahodu. Plnú slnka, energie, vitamínov, pokušenia. Plnú života.
Prépačte za nedopísané recepty. Technika ma zradila a verím, že sa to vyrieši kým sa vrátim zo služobnej cesty. Prikladám postup na prípravu dezertov.
Dnes Vám predstavím jahodové potešenie ...aj keď len na obrázku. Už druhý rok mám neuveriteľnú úrodu jahôd v mojej malej, milej záhradke. Neviem sa dočkať ich zberu a prvé si vychutnávam len tak, ako sa urodili, umyté a čerstvé (niekedy sa pritrafí aj šľahačka). Receptov je straašne veľa, ja mám jeden obľúbený (torta) a pochutnala si celá rodina :)
